„Dobrý deň prajem. Potreboval by som výpis z registra trestov.“ Staršia pani z okresnej prokuratúry mi podá lístoček na vyplnenie. Poctivo si ho teda vyplním, priložím € kolok a čakám... Po 15 minútach nesmelo pristúpim k okienku a opýtam sa, či to už je. „Nie, ešte mi to neprišlo z Bratislavy.“ Začudovane hľadím, a ďalej dobiedzam „Tak tam skúste zavolať, kedy to bude.“ Zamyslenie pani mi začalo otvárať veľa otáznikov, no našťastie zavolala. Ehm.., teda vytočila a po chvíli odvetila. „Nikto to neberie“...
Nič nezvyčajné, že, ale táto aktivita mi zobrala minimálne 45 minút z dňa (aj s cestou), pripravila ma o relatívne dobrú náladu a hlavne ma silne utvrdila o slovenskej realite. O realite, ktorá aj napriek verbálnym snahám mnohých politikov sa prepadáva do stále väčšieho hnoja.
Ale späť k téme. V predchádzajúcom článku , ktorý považujem len za akési „intro“ som upriamil pozornosť hlavne na negatíva a alarmujúci stav v eGovernmente v SR. Samozrejme, že by som nerád len kritizoval. Radšej by som chcel hľadať a pokúšať sa nájsť tie najoptimálnejšie, najflexibilnejšie a najracionálnejšie možnosti realizácie aspoň čiastkového, ale u obyvateľstva prospešného efektu informatizácie spoločnosti.
Bez komplexnej reformy verejnej správy to bohužiaľ nepôjde, a preto sa pokúsim v tomto článku objasniť aspoň zopár právnych a teoreticko-právnych aspektov, ktoré sú v nevyhnutnom súbehu a v súčinnosti zo základnými náležitosťami eGovernmentu.
Právny úkon je, v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, definovaný ako: prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Toto ustanovenie je alfou a omegou celého práva, teda aj verejnej správy. Je to základné ustanovenie, ktoré dáva význam slovu právo a právnej normy. Treba si ale všimnúť jedno veľmi silné slovíčko v tejto definícii. Slovíčko „najmä”. Táto magická príslovka (ktorú inak stretnete s SR právnych normách veľmi často) s tzv. exemplifikatívnym výpočtom nám udáva iba neurčitý, „príkladmý“ okruh prejavov. Analogicky to znamená, že právny úkon je akýkoľvek prejav vôle, s ktorým je spojený alebo spätý právny poriadok. Pozor si treba dávať na právne normy, ktoré sú naopak striktne dané (napríklad oddelené čiarkou na konci odstavca), teda takzvaný taxatívny výpočet.
S inštitútom právneho úkonu sa v živote stretávame takmer všade, ale najmä vo VS. Vykonávanie verejnej správy je „verejné“ aj preto, že jej základné funkcie a kompetencie sú vymedzené normatívnymi právnymi aktmi (od ústavy až po vyhlášky, nariadenia atď..). Pričom tieto kompetencie sú vymedzené len tak, aby orgán VS (úradník) mohol konať len to, čo mu zákon ukladá alebo na základe zákona (už spomenuté normy nižšej právnej sily, než je zákon). Tak definuje napríklad správny poriadok podmienky podania právneho úkonu v zmysle § 19 takto:
(1) Podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice, alebo elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Možno ho urobiť aj telegraficky alebo telefaxom; také podanie obsahujúce návrh vo veci treba písomne alebo ústne do zápisnice doplniť najneskôr do troch dní.
(2) Podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť jeho ďalšie náležitosti.
...
Občan najčastejšie uskutočňuje svoje podania (úkony) písomnou formou a možno konštatovať, že písomná forma je, pri komunikácii s orgánmi verejnej správy, zachovávaná v prevažnej miere. Tak ako aj v mojom príklade z úvodu. Z hľadiska zavádzania elektronizácie a teda aj výmeny úkonov nepovažujem náš správny poriadok za neprelúsknuteľný oriešok nakoľko nám Občiansky poriadok v § 40 ods. 4) definuje perfektnosť písomnej formy:
„Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom.“
Tým chcem naznačiť, že terajšia právna úprava, podľa môjho právneho názoru, umožňuje obísť aj elektronický podpis. Napríklad aj podaním žiadosti cez klasický e-mail. Avšak je tu druhý a veľmi silný moment. A to, či daný orgán VS bude akceptovávať takéto úkony (colná správa mi už pár krát akceptovala). Na rôznych úradoch, ba u rôznych úradníkov v rámci jedného úradu to nemáte nikdy zaručené. Hádať a konfrontovať sa s asertívnym úradníkom nemá zmysel, nakoľko dôkazné bremeno je vždy na občanovi alebo žiadateľovi. Vo verejnej správe platí prezumpcia správnosti postupu správnych orgánov.
Je nepredstaviteľné presadzovať logické argumentácie v nelogickom systéme. V systéme kde mnoho legislatívcov ani len netuší, čo sú to alternácie (alebo), konjugácie (a) alebo subsidiarita noriem. Typickým príkladom je zákon o správe daní, ktorý upravuje právne úkony a podanie ešte reštriktívnejšie a jeho obsiahlosť sa tým neuveriteľne maximalizuje. Neviem si pomôcť, ale z toľkého kvanta právnych noriem a hlavne z právnych noriem, ktoré vzájomné priamo, či nepriamo kolidujú (napríklad aj duplicitným zakotvením), mám pocit, že by mnohí legislatívci potrebovali preškoliť...
No jedno viem určite. Zákony a verejná správa by mali byť službou, a nie utrpením pre občana...
